Čakanie na Godota (Samuel Beckett)

Čo budeme teraz robiť? – Neviem. – Poďme preč. – Nemôžeme. – Prečo? – Čakáme na Godota. – To je pravda.

Názov: Čakanie na Godota (francúzsky originál – En Attendant Godot)

Autor: Samuel Beckett

Vydavateľstvo: Drewo a srd (francúzsky originál – Les Editions de Minuit)

Rok vydania: 2002 (francúzsky originál – 1952)

Počet strán: 117

Žáner: divadelná hra

Cena: 7 €

O knihe:

Divadelná hra Čakanie na Godota bola prvýkrát vydaná v roku 1952 vo francúzskom jazyku. Od tohto roku až doteraz bola mnohokrát hraná, interpretovaná, kritizovaná, ale aj obdivovaná. Sám autor Samuel Beckett neposkytol k hre veľa informácií. K možným interpretáciám sa veľa nevyjadroval a k postavám podľa neho povedal všetko vrámci hry. Čakanie na Godota sa najčastejšie zaraďuje k absurdným hrám či, ako aj názov v anglickom jazyku upresňuje, tragikomédiám o dvoch dejstvách.

Čo si o knihe myslím ja?

Predtým, než som si knihu prečítala, vyhľadala som si recenzie na Goodreads. Jedna z nich ma veľmi zaujala, a preto by som úryvok z nej chcela preložiť aj tu:

"Čo sa stalo?"

"Nič sa nestalo."

"Prečo sa nič nestalo?"

"Ako to mám vedieť?"

"Mal by si to vedieť."

"Mal by som?"

"Áno."

"Ako to mám vedieť?"

"Pretože si ju prečítal."

"Prečítal som ju?"

"Áno."

"Ako to vieš?"

"Je na tvojej poličke."

"A?"

"Ohodnotil si ju."

"Čo to znamená?

"Znamená to, že si ju prečítal."

"Ó, to je pravda."

"Takže, čo sa stalo?"

"Nič sa nestalo."

"Prečo sa nič nestalo?"

"Pretože čakali na Godota."

Ako by ste opísali hru, ktorá má 4 (a pol) postavy, jedno miesto, jeden strom a kopec nezmyslov? Množstvo nezmyselných dialógov a myšlienok bez pointy vás privedie k názoru, že musíte niečo nájsť medzi riadkami. Musí tam predsa niečo byť! Ale nič sa nedeje. Alebo predsa?

Aj keď sa na prvý pohľad nedeje nič...deje sa všetko. Čakanie. Čakáme na autobus, kamaráta, lepšiu prácu, pravú lásku, zmysel života. Čakáme, kým sa niečo stane, ale nič sa nedeje...iba život. Celý život trávime vyčkávaním, premýšľaním, nekončiacim kolotočom ničnerobenia. Mal by som niečo robiť. Alebo nie?

Vladimír: "Aspoň nám prešiel čas."

Estragon: "Aj tak by prešiel." (s.56)

Niekto raz opísal túto hru slovami: "Toto je hra, v ktorej sa nič nedeje. Dvakrát." A práve v tomto je táto hra jedinečná a tragická. Nič sa nedeje. Postavy sú uväznené v absurdnom kruhu ničnerobenia, očakávania spasenia, Godota, niečoho. Celý život čakajú na niečo, niekoho, o kom nevedia, či vôbec existuje. Nepamätajú si, prečo ho čakajú, ani kto to je. 

Vladimír: "Spal som, kým druhí trpeli? Spím teraz? Keď si zajtra budem myslieť, že som hore, čo budem hovoriť o dnešku? Že so svojím priateľom Estragonom som na tomto mieste, až kým nenastala noc, čakal na Godota? Že okolo šiel Pozzo so svojím nosičom a že sa s nami rozprával? Určite. Ale čo bude na tom všetkom pravdy?" (s. 106)

O postavách vieme málo. Niečo vieme usúdiť z ich postoja: Vladimír väčšinu hry stojí, pozerá sa do neba a pýta sa filozofické otázky, Estragon veľkú časť hry sedí na kameni, ktorý ho púta s ľudskosťou, bolesťou a fyzickosťou. Pozzo, na prvý pohľad nadradený, je v skutočnosti otrokom Luckyho. Je odkázaný na jeho pomoc, komickosť a oddanosť.

Estragon: "Však, Didi, zakaždým si niečo vymyslíme, len aby sme mali dojem, že existujeme?"

Vladimír (netrpezlivo): "Áno, áno, sme kúzelníci." (s. 82)

Niektorí tvrdia, že Godot je len iné meno pre Boha (ang. God), čo by sa dalo podložiť niekoľkými replikami, avšak sám autor túto teóriu zamietol. Samuel Beckett sa vyjadril jednoducho: Ak by som chcel povedať, že čakajú na Boha, tak by som ho tak aj nazval. Naviac je táto kniha napísaná vo francúzštine, kde sa Boh povie Dieu. 

Beckett sa k menu Godot vyjadril aj inak: meno Godot sa podľa neho približuje k francúzskemu godillot a godase, čo je slang pre topánku, kedže topánky majú v diele svoju dôležitú rolu.

Inou teóriou je aj to, že meno Godot znamená "Go Do It". 

Táto hra je absurdná. A zároveň tragická. A tiež krásna. Nie je oničom. Je o ničom. A v tom je jej jedinečnosť. 

Vladimír: "Tak ideme?"

Estragon: "Poďme."

Ani sa nepohnú. (s. 111)

Túto knihu som zaradila do mojej 2015 Reading Challenge pod kategóriu Hra.

Možno táto hra nie je absurdná. Možno sme len absurdnými my.