Démon súhlasu (Dominik Tatarka)

zdroj

Názov: Démon súhlasu

Autor: Dominik Tatarka

Vydavateľstvo: Artforum

Rok vydania: 2009 (1. vydanie – 1956)

Počet strán: 104

Žáner: novela

Cena: 8 €

O knihe

"Démon súhlasu (spolu s "rozprávkou" O vládcovi Figurovi) bol dôležitým textom v čase svojho vzniku a knižného vydania a je - ako to už pri ozajstným prózach býva - dôležitý aj dnes. Lebo aj teraz je svet plný figúrok, ktoré ostošesť, zaštítené ochranou stáda a bez schopnosti predvídať a mať zásady, súhlasia s hocičím. Figúrka je nebezpečný človek, pretože si myslí, že za nič nemôže, že tamhore vyššie sú činitelia, ktorí za neho myslia, rečnia, plánujú, za neho rozhodujú, za neho nesú zodpovednosť... No a tade – vedie cesta priamo do pekla."

Démon súhlasu je kniha s autobiografickými prvkami, ktorá podáva názory na politickú situáciu 50-tych rokov. Hlavnými postavami sú Bartolomej Boleráz a Valizlosť Mataj, ktorí havarujú s helikoptérou a pri pitve im pomiešajú mozgy. Bartolomej dostáva veľkú časť mozgu Mataja, ale tak ako vždy, neprotestuje. Hlavná postava sa v knihe zamýšľa nad nezmyselnosťou jeho "súhlasu", ktorý dáva bez rozmyslu.

Čo si o knihe myslím ja?

Démon súhlasu je jedna z tých kníh, ktoré som si vždy plánovala prečítať, ale nikdy som sa k tomu nedostala...až doteraz.

Kniha sa číta trošku pomalšie a ťažšie, za čo môže z časti výber slov, ale aj veľká myšlienková nasýtenosť. Toto dielo podľa mňa patrí medzi knihy, ktoré by si mal prečítať každý, pretože pomôže pochopiť dobu, ktorú zachytáva, ale je možné ju aktualizovať a prispôsobiť aj dnešnej spoločnosti. 

Kniha je analýzou človeka, ktorý hľadá pravdu a je aj jeho obranou proti cudzej moci a nadvláde. Hovorí o orgánoch, ktoré len súhlasili s tým, čo bolo navrhnuté, prikyvovali bez rozmýšľania, pretože na to boli vytvorené.

"Slovom, mal som schvaľovať a súhlasiť, lebo som bol členom schvaľovacieho, súhlasiaceho orgánu, súhlasivej organizácie, mašiny, ktorá musí hladko bežať a hladko bežať môže iba po zabehaných koľajniciach súhlasu." (s. 13)

V jednom momente si Bartolomej uvedomí, že toto fungovanie nie je správne a rozhodne sa pre zmenu. Dokonca sa o tom rozpráva aj s najbližšími priateľmi z organizácie a tí s ním súhlasia, avšak v momente, keď príde na hlasovanie, opäť súhlasia s návrhmi bez rozmyslu.

"Len na zajtrajšom zasadaní som pochopil jeho správanie: Jeho súhlas bol iba súkromným súhlasom. Verejne neplatil, platil len zoči-voči, keď nás nikto nepočúval." (s.30)

Dokonca ho verejne za jeho názory odsúdili, rozdrvili, odmietali myšlienky, s ktorými v súkromí súhlasili.

"Včera sme súhlasili jednohlasne, jednohlasne sme súhlasili aj dnes, avšak s čímsi celkom iným, súhlasili sme s pravým opakom toho, čo sme si včera vraveli a mysleli, čo si azda aj dnes myslíme. A len čo sme sa zdvihli zo zasadania, zdvihol sa s nami náš starý známy, strašný démon. A hneď si bez hanby nahlas povzdychol: Zasa sme len súhlasili. Keď na to príde, odsúhlasíme aj svoju smrť." (s. 45)

Čo sa hovorilo v ideovej organizácii, to bola pravda. Hocako nezmyselná, nereálna a nepravdivá myšlienka to bola. Klasickým príkladom bol prípad s kytičkou fialiek, ktoré nevoňali, ale keďže organizácia predpokladala, očakávala a verila, že vonia, všetci hlásali, že hluchá fialka vonia. Len zo zásady.

Bartolomej už nechce byť figúrkou režimu. Figúrka sa hýbe tam, kde ju niekto dôležitejší posunie, nerozmýšľa sama za seba a necíti zodpovednosť za svoje činy:

"Ty ako komunista musíš chápať...že my musíme vystupovať jednotne." šepká mi [...] "Hej jednotne! Keď spolu súhlasíme, ale verejne odsúhlasíme pravý opak. Tak to nerobia ľudia, ale figúrky. Figúrky sme, a nie ľudia. Mám toho dosť. Si figúrka. Ale ja už figúrkou nechcem byť a nebudem, nemám sily. Prišiel by som o rozum. Ja ti dokážem..." (s. 55)

V jednom momente však prichádza na to, že ľud dokáže rozmýšľať sám za seba a aj to robiť chce:

"Veľmi sme podceňovali rozumové schopnosti nášho národa. To bola a je naša najväčšia chyba. Náš národ vie, chce rozmýšľať, nemôže sa vzdať svojho výsostného práva rozmýšľať a porozumieť tomu, čo sa deje. [...] Jednohlasný súhlas je v ľudskom rode zatiaľ javom nebývalým. [...] Nie ja, ale národ vraví, že je to jav neprirodzený a zhubný, zhubnejší ako kult, ktorý sme objavili." (s. 72-73)

Toto je len menšia ukážka z množstva myšlienok, ktoré Dominik Tatarka ponúka v diele Démon súhlasu. Knihu odporúčam dospelejším čitateľom s chuťou premýšľať nad spoločnosťou a sebou samým.