Kosec (Neal Shusterman)

Názov: Kosec (orig. vydanie – Scythe)
Autor: Neal Shusterman
Vydavateľstvo: Slovart

Rok vydania:  2018 (orig. vydanie – 2016)

Počet strán: 416

Žáner: fantasy/sci-fi YA román

Cena: 12 €

O knihe:

Vo svete budúcnosti už neexistujú vojny, choroby ani hlad – ľuďom sa podarilo zbaviť všetkého utrpenia a dokonca zvíťaziť aj nad smrťou. Jediní, kto má právo ukončiť niečí život, sú „kosci" – ich úlohou je zaistiť, že nedôjde k preľudneniu. Žatva, alebo pravidelné prerieďovanie populácie, so sebou nesie veľkú moc, no aj zodpovednosť, osamelosť a odriekanie. 

Citra a Rowan ešte ani nedosiahli plnoletosť, no boli vybraní, aby sa stali učňami poslov smrti – pritom ani jeden by si dobrovoľne túto cestu nezvolil. Najmä keď ich jediná chyba môže stáť život. Napriek rozdielnym povahám sa počas zdokonaľovania v smrtonosom remesle postupne zbližujú, ani dokonalý svet však nie je imúnny voči nevyspytateľnej ľudskej povahe, a tak ich zrada a intrigy z najvyšších kruhov čoskoro postavia proti sebe. Ten, čo v najťažšej skúške uspeje, prežije – a podpíše tým druhému rozsudok smrti.

Čo si o knihe myslím ja?

Kosec je jednou z tých kníh, ktoré čítajú všetci vo vašom okolí a potom máte tak trochu pocit, že by ste ich mali prečítať aj vy. Prináša to však jednu veľkú nevýhodu: veľké očakávania. Kosec si u mňa vyslúžil niekoľko dobrých bodíkov, no nemohla som si nevšimnúť niekoľko mínusov. Tak poďme na to. Jednou z najzaujímavejších vecí na tomto románe je koncept, na ktorom je postavená. Ľudská civilizácia prišla do bodu, v ktorej sa jej podarilo ovládnuť aj smrť, teda ľudia nezomierajú prirodzene, ale všetky choroby a problémy vedia byť vyriešené v priebehu niekoľkých dní. Preto však musia mať iný spôsob na to, ako udržiavať množstvo populácie: sú nimi kosci, ľudia, ktorých úlohou je zabíjať určitý počet ľudí. Zaujímavý koncept, ktorý som ešte nikdy nevidela a bolo zaujímavé pozorovať etiku v priebehu výberu ľudí, ktorí majú byť "skosení", či to, aký vplyv môže mať moc na rozhodovanie ľudí, ktorí by mali konať neutrálne.

"Čím dlhšie žijeme, tým akoby rýchlejšie plynuli dni. Aké nepríjemné, keď žijeme naveky. Rok uplynie sťaby v priebehu týždňov. Desaťročia plynú bez míľnikov, ktoré by ich označovali. Uviazneme v bezvýznamnej úmornosti našich životov, kým sa zrazu nepozrieme do zrkadla, odkiaľ na nás hľadí tvár, ktorú sotva spoznávame, a prosí nás, aby sme sa dali omladiť. Ale sme po omladení naozaj mladí? Stále si uchovávame tie isté spomienky, rovnaké zvyky, rovnaké nesplnené sny. Naše telá sú možno svižné a vrtké, ale s akým cieľom? Žiadnym. Až donekonečna."

Ďalším pozitívom je jemná obmena tradičnej zápletky v knihách pre mladých: dve hlavné postavy (dievča a chlapec), ktorí sa náhodou dostávajú do pozície učňov kosca. Je fascinujúce sledovať psychické pochody tínedžera, ktorý sa má naučiť vraždiť, no byť pri tom súcitný či minimálne neutrálny. Autor sa hral s psychikou postáv najmä cez Rowana, no aj Citru v momentoch, keď sa zaúčajú v remesle, ktoré istým spôsobom ide proti ľudskosti. Mať v rukách moc vziať život bez dôsledkov však vždy vedie k niečomu temnejšiemu. Som zvedavá, kam sa autor rozhodne príbeh posunúť ďalej.

"Nariadili nám zapisovať si nielen činy, ale aj pocity, aby bolo známe, že máme emócie. Výčitky svedomia, ľútosť, smútok taký veľký, až je nemožné ho uniesť. Pretože ak by sme tieto pocity nemali, čo za monštrá by sme to boli?"

Sú však tri oblasti, ktoré ma sklamali (a opäť opakujem, je to len osobná preferencia). Prvá vec je tá najväčšia: vzťah Rowana a Citry. Ach. Opäť raz sa ukázalo, že autori YA literatúry majú pocit, že ak do jednej miestnosti dajú dve postavy (väčšinou opačného pohlavia), tak musí medzi nimi "preskočiť iskra", inak by to nebol poriadny román pre mládež. Tieto dve postavy nemali nič spoločné, dokonca väčšinu knihy nestrávili spolu, a aj napriek tomu autor tlačil na pílu a raz za čas prihodil komentáre o tom, ako sa jemu rozbúšilo srdce či ako si ona pomyslela, aké by to bolo, keby bolo spolu. Bolo to zbytočné a umelé. A to mi bolo ľúto.

"Kosenia by mali byť obradné. Mali by byť nezabudnuteľné. Mali by mať legendárnu moc najväčších bitiek smrteľných čias, o ktorých sa ústnym podaním šíria zvesti, nesmrteľné, ako sme nesmrteľní my. Aby sme nestratili spojenie s minulosťou. Áno, väčšina z nás bude žiť večne, ale niektorí z nás, vďaka Spoločenstvu koscov, nebudú. Nedlžíme tým, ktorí budú skosení, prinajmenšom veľkolepý koniec?"

Druhá vec bolo čierno-biele zobrazenie postáv. Kosci (keďže iné postavy takmer vôbec nestretneme) sú buď dobrí alebo zlí (alebo úplne nanič a zbytoční). Dobrí kosci sú morálne čistí, resp. kajajú sa zo svojich zlých skutkov a chcú poraziť zlo. Tí zlí sú prehnane arogantní, vraždia o život (či o smrť. prepáčte, to bol trápny vtip) a nič ich nezastaví. A preto tu máme dvoch hrdinov, ktorí musia prekonať prekážky, aby zachránili svet. Opakovaný princíp stavania postáv tu nefunguje tak, ako v iných knihách. Minimálne pri takejto zápletke sa mohol autor viac hrať s postavami, ktoré sú niekde na pomedzí. Predsa len sú to vrahovia. Jedinou výnimkou je Rowan a na neho sa teším najviac v pokračovaní. Bol jednou z mála postáv, ktoré majú potenciál.

"Som legenda. A predsa si každý deň želám, aby som ňou nebola."

A poslednou vecou je napätie. Resp. chýbajúce napätie. Na to, že to mal byť román o zabíjaní, či o učencoch zabijakov, bol miestami strašne natiahnutý a nudný a nedialo sa v ňom nič, čo by stálo za zmienku. Zvraty ma neprekvapili (možno jeden až dva z mnohých). Ďalšia z kníh, ktorá mala 400 strán, no vôbec ich nepotrebovala.

Moje hodnotenie...

...aj napriek posledným odsekom si myslím, že to nebol zlá kniha. Asi som len mala privysoké očakávania. Avšak verím, že pokračovanie bude lepšie. Teraz je moje hodnotenie 3,75/5*.