Piata loď (Monika Kompaníková)

„Hľadám piatu loď, ktorá by bola naozaj prázdna, loďku pripravenú pre mňa.“

Názov: Piata loď
Autor: Monika Kompaníková
Vydavateľstvo: KK Bagala

Rok vydania:  2012 (1. vydanie – 2010)

Počet strán: 242

Žáner: román

Cena: 13 €

O knihe:

Príbeh detí, ktoré sa na ulici cítia bezpečnejšie, ako doma. Krehká výpoveď o svete dospelých videnom očami detí, rovnako však aj drsný obraz pohľadu dospelých na detský svet. Hra na rodinu, ktorá navždy zmení životy detí. Jarka prežíva svoje detstvo v nestabilnom rodinnom ženskom trojuholníku spolu s matkou Luciou a starou mamou Irenou. Všetko sa zmení, keď si spolu s malým Kristiánom a dvoma opustenými batoľatami vytvoria v záhradnom domčeku svoju náhradnú rodinu.

Čo si o knihe myslím ja?

Piata loď je jedným zo slovenských románov, o ktorých sa hovorí veľa a ktoré za posledné roky dostali veľmi veľkú pozornosť. Zásluhy na tom má určite aj film, ktorý bol natočený na motívy tejto knihy (i keď s pomerne pozmeneným dejom a najmä záverom). Po poviedkovej tvorbe je táto kniha Kompaníkovej prvým románom a aj napriek všemožnému obdivu a uznaniu treba priznať, že je to citeľné. 

„Nevypovedané sa povedalo, neodpustené odpustilo, boľavé zahojilo. Lucia v tej chvíli zmĺkla. Nemohla som pochopiť, aké jednoduché, rýchle a bezbolestné to zrazu bolo. Jarka, ktorá neľutuje, že voľakedy dávno ukradla dve malé deti, zmizla. Zmizli všetky deti, zmizli nálepky a nánosy. Zostala stáť úplne nahá a ľahká.“

Tento román má byť výpoveďou Jarky, ktorá sa s odstupom času, už ako dospelá, vracia do svojho detstva. Autorka teda využíva dve dejové línie: jedna prebieha v čase rozprávania a druhú predstavujú Jarkine návraty do minulosti, vďaka ktorým sa chce vyrovnať so všetkým, čo prežila. A tu narážame na prvú nie-tak-dobre-napísanú-časť. Pre čitateľa je niekedy toto striedanie línií nezrozumiteľné, mätúce a nečitateľné. Rozumiem autorkinmu postupu asociatívneho návratu, avšak po väčšine to nefunguje. Je to spôsobené aj nie úplne dotiahnutým rozdielom medzi detským a dospelým rozprávaním, ktoré buď pôsobí tak, že malá Jarka je už dospelá, alebo je dospelá Jarka akosi zaseknutá v minulosti.

"Nevolaj ma mama, vravela mi znova a znova, cítim sa potom ako stará krava. Volaj ma Lucia. A mne to meno nie a nie vyliezť z úst. Vždy sa zastavilo niekde v hrdle, neschopné pretlačiť sa a vyznieť úprimne a prirodzene. Ale naučila som sa aj to. Veď si moja mama, myslela som si. Či nie? Mama je vždy istá, či nie? Nemusia všetci vedieť. Hanbíš sa za mňa? Prestaň s hlúposťami! Som unavená. Som unavená. Bodka za každým rozhovorom."

Za najpôsobivejšiu časť knihy by väčšina jednoznačne označila vykreslenie postáv, ktoré má nielen pôsobiť na city, no aj ako akýsi spúšťač sebareflexie. Jarka žije najprv so svojou matkou Luciou, ktorá mala dcéru v 16 po pohlavnom styku s niekoľkými spolužiakmi v telocvični a ktorá nie je pripravená na rolu materstva. Zanedbáva svoju dcéru, žije v alkoholovom a drogovom brlohu (dá sa to predpokladať) a jej vzťah k láske je založený na výmennom obchode: dostaneš ju vtedy, keď si ju zaslúžiš. Potom sa k nim pridá Irena, stará mama, ktorá tiež nenapĺňa stereotyp, je totiž naplnená hnevom a neláskou k svojej rodine. Kombinácia, ktorá nielenže z Jarky vytvára dospelú priskoro (musí sa starať sama o seba), no čitateľa privádza do kontextu rozbitej rodiny, z ktorej nie je východiska.

„...dvere sa nezamykajú, topánky sa nevyzúvajú, pľuje sa na zem a žuvačky sa lepia na operadlá stoličiek, prichádza sa váhavo, s očakávaním, odchádza sa napochytre, bez pozdravu.“

Zápletkou, ktorá je založená na pravdivej udalosti, je Jarkin únos dvojičiek, ktoré strážila na stanici, a keď sa ich matka nevracala, priviedla ich do svojho bezpečného sveta, malej chatky na Vinohradoch. Tam si vytvára svoj nový dokonalý svet, v ktorej je matkou, akou Lucia nikdy nebola, no nevydrží to tak dlho, ako by dúfala. Okrem deformovaného vzťahu Jarky a Lucie je nosným motívom piata loď. Tá je snom o úteku, istote, nezávislosti a vlastnej hodnote. Motív sa v priebehu románu postupne rozvíja, až nachádza naplnenie v úplnom závere. 

"Lode v mojich snoch sa plavia často. Drevené lodičky vyzerajú ako objekty z animovanej rozprávky, v ktorej sa môže stať čokoľvek. Sú kostrbaté, stlčené z hrubo otesaných dosák. Škáry medzi rebrami majú vymazané tmelom a všetky nerovnosti zakrýva vrstva kobaltovej modrej alebo bieloby. Niekedy je ich súčasťou kabínka, v ktorej sa možno schovať, niekedy sú to len prázdne škrupinky bez vesiel a lán. Kolíšu sa na hladine, v stojatej vode bez prúdu, v bezvetrí. Keď sa prebudím, som mokrá, unavená, bolia ma ruky."

Okrem toho nájdeme množstvo iných motívov: smrti, špiny, sexuálneho zneužívania, telesnosti, nenachádzania domova (keďže ich vlastný byt Jarka nazýva prechodnou stanicou, kde len ľudia prichádzajú a odchádzajú, často preplnenou špinou, bolesťou a hlukom) a túžbu po živote v plnosti a láske. Všetko dokopy vytvára pôsobivý príbeh. Avšak. Kompaníková je zatiaľ viac doma v poviedkovom žánri. A prečo? Minimálne v tejto verzii (jedna z novších je myslím trochu upravená Martou Součkovou) je príliš veľa odbočiek, ktoré tam autorka dala skôr pre to, lebo na to mala priestor, než na to, aby boli pre príbeh dôležité. Sem-tam sa objaví aj niekoľko logistických chýb, alebo napr. postavy, ktoré sú nadbytočné a popravde by nikomu nechýbali. Línia dospelej Jarky je tiež miestami nepotrebná, avšak z časti rozumiem tomu, pre čo ju autorka nakoniec zvolila. Sú to však veci, ktoré by pravdepodobne "bežnému" čitateľovi až tak neprekážali.

Moje hodnotenie...

...Piata loď je román, ktorý je stavaný skôr ako útok na city. Čo nie je zlé. Aj napriek niektorým výhradám sa Monika Kompaníková opäť ukazuje ako viac než len schopná autorka, ktorá sa drží svojej témy, ktorá jej ide dobre. Pre mňa bola táto kniha na stupnici na 4/5* a teším sa na to, čo vydá najbližšie.