Miesto pre samotu (Monika Kompaníková)
"Upokojujúcu nemennosť života v dome dlhé mesiace nič nenarúšalo. Z času na čas, v závislosti od počasia, praskla tabuľka skla na vchodových dverách alebo kamene upchali odkvap. Nájomné od nich nikto nepýtal, odkedy okolo domu vyrástli nové budovy a nikdy žiadny úradník neprišiel pozrieť, či je dom obývaný a či ešte vôbec stojí." (s. 13)
Autor: Monika Kompaníková
Vydavateľstvo: Koloman Kertész Bagala – L.C.A.
Rok vydania: 2003
Počet strán: 140
Žáner: zbierka poviedok
Cena: 7 €
O knihe:
Miesto pre samotu je literárnym debutom autorky Moniky Kompaníkovej, zbierkou obsahujúcou 6 poviedok (i keď rozsahom sa už približujú novelám), ktoré zachytávajú najčastejšie ženské hrdinky v izolovanom priestore a izolovanom živote.
Čo si o knihe myslím ja?
I keď sa v poslednej dobe Monika Kompaníková dostáva do povedomia čitateľov predovšetkým najnovšou knihou Piata loď, netreba zabudnúť ani na jej debutové dielo, zbierku poviedok Miesto pre samotu. Už v názve môže čitateľ predpovedať "zápletku" tejto knihy: pôjde o izoláciu, samotu, osamelosť, stiesnenosť, uzavretosť a bezvýchodiskovosť. Mladé hrdinky žijú v sociálnej izolácii, na okraji spoločnosti, bez jasnej minulosti a neistej budúcnosti. Žijú v priestoroch plných ľudí, no stále sú osamelé (plaváreň, ústav, dom, bytovka). Ich okolie chátra a ony by mali prekvitať, no akosi to nedokážu. Samy sa dostávajú do pozície ženy, ktorá sa stará o druhých, no sama svoj život nežije.
Moje hodnotenie...
...tieto poviedky sa mi čítali jednoduchšie než Ballova Leptokaria. A hoci si boli jednotlivé príbehy podobné, každá trochu prekvapila, niečo zopakovala a niečo odhalila. A keďže je to zbierka, môžete ju čítať po častiach. Keď budete mať chuť. Pretože prečítať ju na jedenkrát veru nie je zábava. Dala som jej 4/5* a Kompaníkovej knižky ešte poputujú do mojich rúk.
O knihe:
Miesto pre samotu je literárnym debutom autorky Moniky Kompaníkovej, zbierkou obsahujúcou 6 poviedok (i keď rozsahom sa už približujú novelám), ktoré zachytávajú najčastejšie ženské hrdinky v izolovanom priestore a izolovanom živote.
Čo si o knihe myslím ja?
I keď sa v poslednej dobe Monika Kompaníková dostáva do povedomia čitateľov predovšetkým najnovšou knihou Piata loď, netreba zabudnúť ani na jej debutové dielo, zbierku poviedok Miesto pre samotu. Už v názve môže čitateľ predpovedať "zápletku" tejto knihy: pôjde o izoláciu, samotu, osamelosť, stiesnenosť, uzavretosť a bezvýchodiskovosť. Mladé hrdinky žijú v sociálnej izolácii, na okraji spoločnosti, bez jasnej minulosti a neistej budúcnosti. Žijú v priestoroch plných ľudí, no stále sú osamelé (plaváreň, ústav, dom, bytovka). Ich okolie chátra a ony by mali prekvitať, no akosi to nedokážu. Samy sa dostávajú do pozície ženy, ktorá sa stará o druhých, no sama svoj život nežije.
"Zdá sa jej, že má končeky prstov svetloružové a vráskavé už od narodenia, ale jej mama tvrdí, že nie. Od narodenia majú plaváreň. Odjakživa. Odjakživa nič iné nerobia, len utierajú mokré dlážky, zbierajú z nich tvrdé lesklé kusy vybitých zúbkov detí, čo si nedajú povedať a naháňajú sa okolo bazéna a upozorňujú neplavcov i plavcov, kde je ich priestor." (s. 26)Nesnívajú o veľkej láske, ich vzťahy sú nanajvýš fyzické a takmer vždy bez citu. Nie sú bezcitné, sú jednoducho bez citu. Zrastajú so svojím prostredím, rodičmi, priestorom a životným osudom bez cieľa či túžby po veľkej zmene. Fungujú v dysfunkčných vzťahoch, žijú svet "malých" ľudí, ktorí sú prehliadaní a nikomu po odchode nechýbajú. Proste zmiznú.
"Najlepšie by bolo rýchlo zostarnúť a preskočiť desať rokov, ktoré mal podľa nej Boris naviac. Desať rokov sa jej zdalo príliš veľa. Boris by zas z Lucie najradšej vytĺkol strach zo života, ktorým sa v zavretom dome celkom nasiakla a v rámci možností ju vystavil dennému svetlu." (s. 19)Monotónnosť a schválna neexpresivita pomáha autorke navodiť pocit nedostatku krásy, emócií, zmeny či dobrodružstva. Hrdinka neprejaví emóciu pri zbúraní jej domova, vražde, dokonca ani v očakávaní dieťaťa. Sú to jemné tvory, ktoré nič neprekvapí. Jednoducho prežívajú život, ktorý sa deje bez toho, aby mali potrebu doň zasiahnuť.
Moje hodnotenie...
...tieto poviedky sa mi čítali jednoduchšie než Ballova Leptokaria. A hoci si boli jednotlivé príbehy podobné, každá trochu prekvapila, niečo zopakovala a niečo odhalila. A keďže je to zbierka, môžete ju čítať po častiach. Keď budete mať chuť. Pretože prečítať ju na jedenkrát veru nie je zábava. Dala som jej 4/5* a Kompaníkovej knižky ešte poputujú do mojich rúk.
Komentáre
Zverejnenie komentára