Leptokaria (Balla)

"Človiečik si sadol na kostolné schody, obzeral si sochu, no jeho záujem čoskoro ochabol a človiečikovi prišlo zle zo samoty a nešťastia. Hrozne si želal, aby bol už konečne ľahostajný, aby sa zbavil úzkosti a znovu sa mohol vrátiť ku klamaniu a podvádzaniu dievčat, pekne, bez rizika, že by ho počas nezáväznej zábavy mohla prikvačiť láska." (s. 104)

Názov: Leptokaria

Autor: Balla

Vydavateľstvo: Koloman Kertész Bagala – L.C.A.

Rok vydania: 2013 (orig. vydanie – 1996)

Počet strán: 155

Žáner: zbierka poviedok

Cena: 7 €

O knihe:

Leptokaria je zbierka 18 poviedok od Vlada Ballu, ktorá prvýkrát vyšla v roku 1996. Spája a prelína sa v nej množstvo hodnotovo a štylistických výpovedí. "Napriek neustálym strihom, prechodom medzi vážnosťou, absurdnosťou – niekedy až v podobe nezmyselnej komickosti – filozofujúcim hĺbaním a jemnou poetickosťou – v strede autorského záujmu stále ostáva vnútro človeka, zmietaného pochybnosťami a neistotou." (Eva Jenčíková)

Čo si o knihe myslím ja?

Leptokaria je kniha netradične tradičná, netypicky typická a neobyčajne obyčajná. Pretože aj napriek tomu, že oplýva prostriedkami, vetami a myšlienkami, ako aj mnohé iné knihy 90. rokov, predsa len vytŕča z radu. Nájdete v nej všetko, čo by ste čakali v správnej rebelskej knihe porevolučného obdobia: ironizáciu, detabuizáciu, vulgarizmus, neschopnosť nadväzovania vzťahov a neschopnosť vyznať sa sám v sebe, spojenie vysokého a nízkeho či intertextualitu cez množstvo citátov a odkazov. Tieto znaky sú v niektorých poviedkach výraznejšie, v niektorých ukryté pod fantastickosťou príbehu, ktorá sa často približuje Kafkovi a jeho pohľadu na svet.

"...zoškrabovali sme zo stien bytu nové a nové vrstvy, lebo boli infikované našou prítomnosťou, našou existenciou." (s. 10 – Infekcia)

A predsa len je Leptokaria trochu iná. Aj keď sú príbehy v nej na hranici pochopiteľnosti (naozaj bol jeho milenkou pavúk? či: bola to naozaj iba plastová figurína?), no práve to ponúka množstvo možných interpretácií textu. Čitateľ v nich naozaj môže nájsť všeličo. Možno aj sám seba. 

"Bol autorom citlivých príbehov a veľa sníval a často sa zamilúval: ale všetky jeho lásky pri spätnom pohľade pôsobili ako prázdne gestá. Boli to skôr citáty cudzích lások." (s. 33 – Večerná úzkosť, pieseň plavecká)

Nájsť v nej možno bolesti, starosti, neriešiteľnosť, osamelosť (aj dvojosamelosť), nedosiahnuteľnosť mieru so sebou a v sebe, paródiu aj absurdnosť. Možná láska je príčina úzkosti a nemožná láska dôsledkom citového chladu. Páčil sa mi jeden citát, ktorý sa snažil túto knihu opísať: "Nedajú sa čítať na jeden dúšok: fajn, teraz si prečítam toho Ballu, je to len dákych stopäťdesiat strán. Nie. Prečítate si jednu poviedku a máte pocit, že už stačilo. Že ťažoby zo žitia, bezvýchodiskovosti bolo priveľa. Trochu radosti, miloty? Nie." (zionmag.org, 19/05/2005) A je to tak. Po prečítaní jednej poviedky to môže ísť dvoma smermi: buď vás zaujme a budete chcieť čítať stále viac, alebo vás znechutí a odpudí a už sa k nej nevrátite. Alebo sa vrátite len veľmi opatrne.

Moje hodnotenie...

...tejto netradičnej zbierke som dala asi 3,5/5*, a hoci jej netradičnosť už dnes nie je ničím novým, stále si v nej dnešný čitateľ môže nájsť niečo zo seba.