23│Zo života #56

Keď som bola mladšia, bola som presvedčená, že 23 rokov je veľa. A že to bude ťažký rok. Vedela som (či dúfala?), že skončím školu a začnem pracovať v dobrej práci. Mala som predstavu, že už sa pomaly budem vydávať, budem ďalej slúžiť v Košiciach a každý deň budem vidieť kamarátov, ktorých poznám roky. Dúfala som v prácu vo vydavateľstve, a bola som presvedčená, že mi všetko pôjde ľahko. A ako ďaleko som bola od reality.

Rok 2018 bol rokom, v ktorom som mala 23 rokov. A ktorý bol pravdepodobne najviac prelomovým, strašidelným a zároveň požehnaným rokom, aký som zažila. Boli v ňom veľmi dobré veci a tiež niektoré, ktoré až také dobré neboli. A ja si ich chcem všetky (alebo aspoň väčšinu) pamätať. A preto sedím za počítačom a píšem. Aby som si pamätala.

Keď som mala 23 rokov...

...slúžila som v Škole pre pracovníkov ako stážista oficiálne. Učila som pracovať v tíme, ktorý nie je z jedného mesta, či jednej cirkvi. Učila som sa pozorovať služobníkov z celého Slovenska a počúvať to, ako Pán Boh pracuje v ich okolí. Začala som po prvýkrát mentorovať, viac počúvať a snažiť sa pomôcť tým, čo viem.

...napísala som diplomovú prácu za niekoľko dní. Nebol to ideálny proces, ani zážitok. Ale učila som sa pracovať s ľuďmi, ktorí sú úplne iní ako ja a spoliehať sa viac na seba. Učila som sa, že viem robiť aj vo výskume a že hoci je to zaujímavá vec, momentálne to nie je cesta pre mňa. Zistila som, že sa dá oddychovať aj vo víre starostí a stresu a že mať ľudí, ktorí ma upokoja, je veľmi vzácne.

...zoštátnicovala som (po druhýkrát) a vymenila titul. Nebudem klamať, bol to obrovský stres. Učila som sa stále a moja hlava takmer vybuchla (áno, stále preháňam) od všetkých vedomostí a od toho, že na nich už nebolo miesto. Mala som pocit, že môj život je iba o škole. A 17 rokov o nej naozaj bol. Avšak deň v štátnic som zažila niekoľko vzácnych a zaujímavých chvíľ: išla som odpovedať prvá (abeceda v tomto pomohla), takže som to mala rýchlejšie za sebou; vytiahla som si otázky, na ktoré som vedela odpovedať; v komisii som mala učiteľov, ktorých som mala rada a cítila som sa pri nich dobre; a vedela som, že za dverami ma čaká frajer, ktorý precestoval republiku, aby tam stál. A tak Bc. Barbora Benešová zoštátnicovala na B, B, B a zrazu z nej bola Mgr.

...bola som na viacerých výletoch a campoch. 2 KECY campoch, ktoré boli prelomové, aj mnohých ďalších v Košiciach aj Leviciach. Na košických Kecoch som zažila, akí krehkí sú ľudia a ako veľmi sa spoliehame na vlastné schopnosti. Keď polovica tímu ochorela a my sme sa báli každého dňa, Hospodin sa staral. V Trenčíne som bola v prostredí, kde som nikoho nepoznala, no našla som vzácnych priateľov a veľké výzvy. Zistila som, aké dôležité je hovoriť evanjelium a ako veľmi sa potrebujem spoliehať na Boha.

...našla som si prácu. Bola som absolvent bez praxe a jediná firma, ktorá sa mi ozvala späť, sa ma rozhodla zamestnať. Táto práca nie je ľahká. Často o sebe pochybujem a často mi to nejde tak, ako by som chcela ja, či moji nadriadení. Avšak som veľmi vďačná za to, koľko voľnosti mi ponúka a že mi zabezpečuje viac, než len dostatok. Učím sa viac a uvidím, kam ma pracovne Pán Boh zavedie ďalej.

...presťahovala som sa! Veta, ktorú by som nečakala, že niekedy poviem. Avšak vedela som, že to bude dobré. V momente, keď som potrebovala byt, sa jeden presne uvoľnil. A tak skúšam bývanie sama so sebou. V Leviciach. Bývam niekoľko minút od centra mesta a nemôžem sa vyhovárať na posledné autobusy smerom na dedinu. Spoznávam nové miesta, aj nových ľudí. Niekedy mi je smutno, ale zároveň viem, že som tam, kde mám byť.

...s tým sa spája aj to, že konečne nemusím cestovať 5 hodín, aby som mohla vidieť svojho priateľa. Vzťah na diaľku bol veľmi vzácny a mnoho som sa učila. Som vďačná za to, že som sa učila dôvere a komunikácii a tomu, aké dôležité je vážiť si chvíle spolu. Teraz sa učíme žiť blízko a spolu. Byť spolu v jednej službe, s rovnakými priateľmi a s novými výzvami. A radovať sa z iných vecí.

...niekedy som zápasila s psychickým zdravím. Nie som dobrá v zvládaní stresu, ani v ovládaní úzkosti. Niekedy to bolo ťažké, nemala som chuť byť s ľuďmi a bola som schopná stráviť vo svojej hlave dlhý čas premýšľaním na všetkým možným, aj nemožným. Ale učím sa hľadať pokoj a rovnováhu. A netrápiť sa tým, keď je ťažšie, lebo viem, že bude aj lepšie.

23 rokov bol dobrý vek. Rástla som. Spoznávala som sa. Musela som robiť veľké kroky, ktoré veľmi ovplyvňovali moju (minimálne blízku) budúcnosť. Ale teraz sa konečne cítim viac ako dospelák. Vážim si viac veci, ktoré som brala ako samozrejmosť. Čakajú ma ešte mnohé výzvy a míľniky. Ale môžem povedať, že tento rok bol dobrý.