Bellevue (Ivana Dobrakovova)

"...dospieť znamená pochopiť a prijať celú nenávisť sveta, namierenú voči každému, a teda aj voči mne."

Názov: Bellevue
Autor: Ivana Dobrakovova
Vydavateľstvo: Marenčin PT

Rok vydania:  2010

Počet strán: 240

Žáner: psychologický román 

Cena: 11 €

O knihe:

Devätnásťročná Blanka sa v lete vyberie do Marseille pomáhať do centra pre telesne postihnutých. Stretáva sa s dobrovoľníkmi z rôznych kútov Európy. Stará sa o rezidentov, pomáha im pri každodenných úkonoch. Objavuje Marseille, pláže pod promenádou, parky, nočné bary, sleduje, ako sa vyvíjajú vzťahy medzi jej spoločníkmi. V posledných dňoch však na ňu doľahne depresia, nedokáže sa konfrontovať s ľudským utrpením a bolesťou, rozmýšľa, že odíde, ale napokon sa rozhodne ostať a postaviť sa svojmu strachu zoči-voči.

Čo si o knihe myslím ja?

Bellevue je jeden z románov slovenskej literatúry, po ktorom by ste pravdepodobne nesiahli, ak by ste už čo to nevedeli o autorke, alebo vám ho niekto neodporučil (alebo minimálne hovorím za seba). Spracúva totiž pomerne ťažkú tému, a to psychi(atri)ckú poruchu, ktorá sa u hlavnej hrdinky postupne rozvíja, a teda nie práve najbežnejšiu tému, o ktorej by čitateľ s obľubou čítal. Blankin príbeh začína cestou do strediska Bellevue (v preklade aj "pekný výhľad/vyhliadka"), v ktorom sa má nasledujúce 4 týždne starať o telesne postihnutých pacientov. Stretáva ľudí z rôznych kútov Európy, s ktorými postupne (ne)nadväzuje vzťahy, navštevuje niekoľko turistických či oddychových miest, objavuje povinnosti práce ošetrovateľky...a pri tom pomaly upadá do vlastnej choroby.

Čupnem si a hľadím do odtoku, na tú vodu, čo vírom mizne v zemi a s penou odplavuje aj všetku silu, ktorú som ešte mala, zavriem oči, chcela by som sa rozpustiť a odtiecť, zastaviť celú tú mašinériu, vystúpiť zo seba ako z vlaku, tváriť sa, akoby sa ma to netýkalo, akoby to všetko išlo popri mne, chcela by som sa len prizerať, byť nezúčastneným pozorovateľom,
Telesné zmeny, ktoré ma doteraz nadchýnali, ma zrazu desia, čo sa to zo mňa stáva, aké monštrum schopné regulovať vlastný zrak, schopné omotať si okolo prsta kohokoľvek vo svojom okolí, nechcem žiť v tomto svete plnom nenávisti, neistoty, samoty a dokonale sa mu prispôsobiť, byť jednou z nich, keby sa to dalo, vrátim sa do bezstarostného detstva, nevedomosti,
Ibaže sa to nedá, to je mi úplne jasné, pomyselnú hranicu, odkiaľ niet návratu, som už prekročila, zlom nastal vo chvíli, keď mi Marie otvorene vyhlásila vojnu, a ja nemôžem urobiť nič iné, len na ňu odpovedať,

Dobrakovova veľmi efektívne pracuje s rôznymi motívmi: vyhliadka, ktorá by predpokladala typické členenie hore (=dobré), dole (=zlé), sa v tomto diele stáva paradoxne opačným: to, čo je hore, predstavuje to choré, to, ktoré je odčlenené; motívom cesty, ktorý najčastejšie vedie k sebaobjavovaniu, sa tu ocitá v kontexte akéhosi spúšťača všetkého, čoho sa hrdinka vždy bála – choroba, ktorú zdedila po otcovi, postupne prepuká; motív telesnosti sa v priebehu románu rozoberá v rôznych súvislostiach – či už ide o opis pacientov, no aj v tom, ako Blanka svoje telo odmieta (sebaubližovanie, chudnutie, postoj k sebe).

Vyskočila som z postele a prebehla k Slovincovi, zatriasla sním a zakričala, "Drago, pochopila som, všetci sa nenávidíme, je to tak? všetci sa nenávidíme, ty to vieš iste už dávno!" Drago sa vzpriamil na posteli, zrazu celkom svieži, zamračil sa, a tak som zopakovala, "Drago, je pravda, že sa všetci nenávidíme?" A on, bez zaváhanie, bez okolkov, celkom na rovinu mi povedal, "áno, je to tak, všetci sa nenávidíme."

Mániodepresívna porucha sa u Blanky začína prejavovať približne v tretine diela a autorka to naznačuje nielen obsahovo, no aj formálne – text začína byť fragmentárny, členený, menia sa v ňom rozprávačské osoby. Striedajú sa u nej stavy depresie a stavy mánie – Blanka začína byť presvedčená svojou mocou (pričom moc nad pacientmi odráža jej pohľad na moc nad chorobou), predurčením či zvláštnymi schopnosťami (ako napr. čítať myšlienky). Práve toto rozprávanie, spojené so schizofrenickými stavmi a paranojou, môže byť pre niektorých čitateľov náročné. Na vlastnú psychiku. Sebaobviňovanie, roztržitosť, bludné presvedčenia. To je Blankin život na viac než 150 stranách. A tak sa stáva životom čitateľovým – hektické čítanie prerastá do hektického myslenia. Oceňujem autorku, ktorá vtiahne čitateľa tak hlboko, až začína cítiť sám.

Si v poriadku?

Prečo sa ma to spýtal, prečo? Iste niečo tuší, keby nič netušil, nepýtal by sa,

Banálnosť tejto otázky môže byť len zdanlivá, ten jeho prenikavý pohľad, akoby do mňa videl, akoby mi vedel čítať v hlave,

S hrôzou zastanem v strede jedálne. A možno aj vie!

(...)

Ovládanie tela nemôže byť predsa všetko, k dospelosti určite patrí aj čítanie myšlienok iných ľudí, stupeň, ktorý som ešte nedosiahla,

V niekoľkých odborných recenziách objavíte informáciu, že Dobrakovova v tomto románe využíva množstvo prepojení s postavami či priestormi z jej poviedkovej tvorby a teda sa otvára otázka, či je tento román dostatočne originálny a funkčne spracovaný. Bolo naozaj potrebné príbeh "natiahnuť" na 240 strán? Nedokázala by ho autorka podať aj v rozpätí poviedy, či novely? Možno áno. Gradácia v Blankinom príbehu naozaj nie je prirýchla, práve naopak, miestami sa "ťahá" a neposúva sa. Aj napriek mojim vlastným námietkam sa však prikláňam k názoru, že práve toto stvárnenie choroby umožňuje čitateľovi priblížiť sa k zmýšľaniu človeka v danej situácii. Aj keď nedokážem ohodnotiť pravdivosť zachytenia mániodepresívnej choroby, je to jeden z mála románov slovenskej produkcie, ktorý by sa podobnej téme venoval.

Moje hodnotenie...

...4/5* pre toto možno nie najpríjemnejšie čítanie, ktoré sa však venuje téme, ktorá je stále aktuálna a zaujímavá pre čitateľa, ktorý je pripravený na ťažké zmýšľanie a premýšľanie, nekomfortné témy, problematické pohľady na svet, seba a iných a opisy sveta, ktoré nemusia byť vyprodukované v chvíľach príčetnosti či duševného zdravia.