Text povyčiarkuješ, život oľutuješ

Alebo ešte raz o Ballovej Veľkej láske.

Vladimír Balla (alebo len Balla) nie je v slovenskej literatúre nováčikom. Poviedky začal uverejňovať už takmer pred 25 rokmi, keď knižným debutom Leptokaria zaujal pozornosť literárnej odbornej aj laickej verejnosti. Od tej doby stihol vydať niekoľko zbierok, z toho posledných šesť vo vydavateľstve KK Bagala. A hoci nie je spisovateľom na plný úväzok a dni trávi v administratíve, našiel si, tak ako mnoho ľudí, (v napohľad) monotónnom svete niečo nezvyčajné, obyčajne-neobyčajné a niekedy aj rozprávkové – píše texty. A texty nie len tak hocijaké. Píše o sebe, o cudzích, o vzťahoch, o stratách a hlavne – o láske. Písať o láske ale nie je také jednoduché.

Keď na poličke v kníhkupectve alebo v knižnici uvidíte červenú obálku s názvom VEĽKÁ LÁSKA, pravdepodobne si predstavíte dramatické stretnutia, romantické večere, milostné trojuholníky, smutné výčitky či záverečné happy endy. Očakávaná schéma sa takmer vždy do bodky vyplní, čitateľ sa nemusí báť, že sa jeho obľúbeným postavám stane niečo nepredpokladané a jeho vysnívaný pár sa v záverečných stranách bude objímať, bozkávať, žiadať o ruky a usmievať, kým ich okolie bude tlieskať, kričať a gratulovať šťastlivcom. Ak sa vo vzťahu objaví trieska, rýchlo ju vytiahnu a ranka sa v priebehu niekoľkých strán zahojí a čo oči nevidia, srdce nebolí, a preto sa rýchlo zabudne na drobné prehrešky, ktoré postava spáchala. Veď čo by to bolo za lásku, ak by nebola veľkou, dramatickou a neuveriteľnou? Čo však dostáva čitateľ v tejto útlej knihe naozaj? Nemôžem povedať, že by dostal opak. Možno naozaj nájde veľkú lásku. Len nie v takej forme, v akej ju očakával.

Prvé vety boli pre mňa vždy dôležité – začína nimi rozhovor, vzťah, život a niekedy aj osudová láska. Na ôsmej strane stretáva Andrič, hlavná postava tejto novely, tú svoju: „Keď uvidel Lauru po prvý raz, bola práve v šoku po havárii a na krku mala sadrový korzet.“ Vladimír Balla prevracia celý systém naruby a namiesto záchrany života, náhodného stretnutia na ulici či preskočenia iskier vidíte realitu. Niekedy bolestnú, no hlavne nečakanú. Andrič nie je neobyčajný a pravdepodobne by nebol hlavnou postavou kníh Danielle Steelovej. Je štyridsaťročným úradníkom, ktorý píše. Je to štatistik, strohý, priamočiary muž, ktorý svoj svet žije vo vnútri. Premýšľa dlho, podrobne, analyticky, abstraktne a inak, než väčšina ostatných. Nacvičuje si otváranie dverí, aby sa mu pri nastupovaní do auta nič nestalo, verí, že ho riadia na diaľku, lieky berie preventívne a nikdy nenosí čiapku. Voľné chvíle trávi s kolegom Panzom po kaviarňach a popri tom všetkom pozoruje Lauru.

"Lenže čo sa týka Laury, tú mal namiesto pozorovania radšej milovať, ale on bol iba zvedavý a myslel si, že zvedavosť je láska a veľká zvedavosť je veľká láska."

Ale to je nevýhoda pozorovania. Je statická a nikam sa nehýbe. A tak to má Andrič rád. Ak sú veci statické, tak vie, kde je a ako sa veci majú. Niekedy sa k nemu pridá Laura a potom „obaja melancholicky plynuli, o nič sa neusilovali“, no Laura v skutočnosti nie je ako on. On celý život čaká na niečo prevratné, niečo dôležité, čo príde a obráti celý jeho svet naruby. Možno čaká, že sa z neho stane postava romantického románu. Ale chlapec kaviarenský sa rytierom na bielom koni nestal, ani podľa neho, ani podľa Laury. Laura je totiž tvorcom vlastného osudu, túži po istote, atmosfére, a možno aspoň v skrytosti, aj po veľkých gestách.

Laura je energická. Nie len tak, pre nič za nič, ale kvôli tomu, že ňou byť musí. Má totiž malú dcéru a samotná existencia tohto malého tvora znamená, že aj ona má budúcnosť. Jej „generačná štafeta odovzdávania energie“ znamená, že má dosť energie na: „domáce práce, zarábanie peňazí, výchovu dieťaťa, opravy chladničky, šoférovanie, účtovanie, plánovanie, varenie, sporadický sex, žehlenie, fajčenie na balkóne“ (s. 108) a popri tom sa stretáva s priateľkami, ktoré jej radia, ako fungovať vo vzťahu: „Andrič ma strašne ničí.“ „Aj ty ho nič. To je niekedy jediný zmysel vzťahu.“ (s. 83), prekonáva minulosť, snaží sa budovať budúcnosť, v ktorej nájde súceho partnera, a v ktorej bude rodina nielen pojmom, ale aj realitou. To by však musela natrafiť na toho správneho. Andrič je totiž „len okoloidúci, čo takmer dva roky nakúkal ponad jej plot.“ (s. 107). Čitateľ jej vlastne nemôže zazlievať, že po dvoch rokoch opúšťa tento vzťah-nevzťah, že hľadá to, čo urobí jej dcéru šťastnou a potom v konečnom dôsledku nájde to, čo robí šťastnou ju.

Veľká láska je posekaná na kúsky. Je povyčiarkovaná, prerušená prázdnou stranou, niekedy možno ani nedáva zmysel. Tieto prvky nie sú pre Ballu ničím netypickým. Realita je niečo ťažko pochopiteľné, a hoci sa jej postavy snažia rozumieť, akosi sa im to nedarí. Alebo možno jej rozumejú veľmi dobre, ako poznamenal Ladislav Čúzy v antológii Päť x Päť. Samota, bezútešnosť človeka, vzťahu a života nie sú v slovenskej literatúre ničím novým. Útek od lásky nájdeme aj v próze Jany Beňovej, s ktorou ho mnohí dávajú do jedného vreca. Píšu totiž tak, že sa vlastne nič nedeje. Ballov muž prežíva krízu stredného veku a jeho charakteristickou črtou je cynickosť, Beňová píše o mladých ženách, ktoré stále veria v skutočnú lásku. Obe strany sa nezaujímajú o svet vôkol nich, to dôležité sa totiž deje vo vnútri, odohrávajú sa v nich nové príbehy a vznikajú nové mikrosvety. Nachádzajú sa niekde na pomedzí reality takej, ako ju vidia ostatní a reality postavy samotnej. Takýto chaos je vlastne normálny stav spoločnosti, ktorá (aspoň z veľkej väčšiny) nežije svoj život ako hlavné postavy hollywoodskeho filmu. Žijú život úplne normálny, niekedy smutný, niekedy veselý, občas nájdu veľkú lásku a po rokoch na ňu zabudnú. Autori píšu knihy krátke, pretože na to má dnešný čitateľ čas. Nemôže „zabiť“ hodiny svojho drahocenného času, aby sa stratil v imaginárnom svete, keď ho naspäť do reality ťahá telefón, televízia, tele-všeličo. Dnešný človek je sebecký. Aj Andrič hovorí: „Mal strach aj o Lauru. Aj o jej malú dcéru. Ale najviac o seba.“ (s.54) Nikto nechce byť škatuľkovaný, dokonca ani spisovatelia, a tak dnes nenájdeme vyhranené skupiny, generácie či programy. Každý z nich si berie kúsok zo všetkého, čo vidí a počuje. Pomaličky absorbuje nápady, pokrýva sa nálepkami a potom sa ich nasilu snaží strhnúť dole. Medzi ustálenými menami súčasnej prózy a poézie nájdeme aj ojedinelých odvážlivcov, ktorí sa pokúšajú preraziť vo svete, kde je naoko každý možným spisovateľom, no do pozornosti sa tlačia „klasici“ a tí, ktorých dielňa je populárna.

Je pomerne ťažké túto generáciu autorov charakterizovať a ešte ťažšie je charakterizovať ich diela. Pravdepodobne v nich nenájdete inšpiratívne citáty na sociálne siete, ani návod na život. Texty sú povyčiarkované, skrátené, vytrhnuté z kontextu. A po tomto akte nezostane jadro, silná myšlienka a dôležitá pointa. Pravdepodobne zostane to nezaujímavé, niekedy nudné a nezmyselné. Ale možno je to tak preto, že taký je aj život a láska. A ako u Andriča, u ktorého láska možno nikdy nebola naozajstnou láskou, ktorá si stále žiadala viac, než dostala a ktorá sa jedného dňa rozplynula bez toho, aby sa pohla z miesta, tak podobne fungujú aj vzťahy v realite. Nájdeme v nej neúspešné hlavy adoptívnej rodiny, nešťastné mladé matky, obyčajných spoločníkov Panzov, vševediace matky a nič-netušiace deti.

Balla si prešiel od poetiky intersexuality a prelínania komického a hĺbavého až k osobnejšej narácii, ktorá môže a nemusí byť autobiografická. V jeho literatúre nájdete mnoho narážok, sarkazmu a reálneho žitia, ktoré majú predlohu v skutočných ľuďoch a ktorá je písaná pre ľudí rovnakých. Daniel Hevier túto skutočnosť nazval v recenzii Veľkej lásky pre Denník N takto: „Je to rafinovaná autorská stratégia a hra s čitateľom, proti čitateľovi, o čitateľa? Alebo tu čitateľ nie je dôležitý? Alebo si – ešte inak – autor svojimi kompozíciami vytvára casting na vlastného čitateľa? Takého, ktorý nevyhnutne neočakáva „ľudský príbeh a nejakou peripetiou a na konci s katarziou“, lebo tuší, že takáto anotácia je iba reklamnou nálepkou inzerujúca svoj spotrebný tovar?“.

Veľká láska sa na notoricky známu tému pozerá novými očami. Stredobodom nie je hrdina, ktorý by na sebe pracoval, no skôr sa v príbehu zasekol a nemá dosť vôle na pohyb ďalej. Občas sa posťažuje, občas si potrpí, no všetko to robí ako kaviarenský intelektuál a spisovateľ. Vo vzťahu sa, až Kafkovskou metamorfózou, premieňa na chrobáka, ako poznamenáva Denis Horváth v článku Ďalší krivý úškľabok plný irónie, ktorý sa skôr prispôsobuje, no sám na riešenie problémov nevynaloží úsilie. A po skončení vzťahu iba konštatuje: „Chcel by na ňu zabudnúť, nie preto, aby mohol začať znovu, ale preto, aby už nezačínal.“ (s. 139). Text sa povyčiarkoval, život oľutoval.