Jeden deň Ivana Denisoviča (Alexandr I. Solženicyn)

Názov: Jeden deň Ivana Denisoviča (orig. vydanie – Один день Ивана Денисовича)
Autor: Alexandr I. Solženicyn
Vydavateľstvo: Slovenský spisovateľ
Rok vydania: 2003 (orig. vydanie – 1962)
Počet strán: 114
Žáner: román
Cena: 4 

O knihe:

Kniha zachytáva jeden deň väzňa Ivana Denisoviča Šuchova v pracovnom tábore, ktorý si odpykáva posledné roky svojho 10-ročného trestu za to, že ho chytili po úteku z nemeckého zajatia a mysleli si, že bol špehom. Ako teda vyzerá denný režim, prídel jedla, práca a vzťahy v ruskom pracovnom tábore v zime 1950/1951?

Čo si o knihe myslím ja?

Táto novela je jednou z kníh, ktoré sa na prvý pohľad zdajú byť úplne normálne, bežné, nie-prevratné, jednoducho, zachytávajú realitu. No nakoniec je realita tým, čím je tak jedinečná. Nechajte ma to vysvetliť: ako vieš, koľko je hodín? kedy máš jesť? ako a čo máš robiť? Pravdepodobne by odpovede boli: hodiny, hlad, moje rozhodnutie. V prípade Ivana Denisoviča to však takto nie je. On vníma čas na dvoch úrovniach: najprv objektívne (keďže nikto nemá hodinky, čas určuje režim, resp. prírodné zmeny, no hlavne, poludnie je vtedy, keď sa niekto dohodne), potom subjektívne (jeho vlastné hodnotenie vynaloženého času, teda to, čo všetci poznáme – niekedy nám čas plynie rýchlo, niekedy sa ťahá donekonečna). A prečo jeden deň? Pretože by to mohol byť hociktorý deň z 10 rokov väzenia – každý je rovnaký, všetky prebiehajú úplne rovnako.
"Určite je už dvanásť, – tvrdil Šuchov. – Slniečko je na samom vrchole. – Ak je na vrchole, – ozval sa kapitán, – tak už nie je dvanásť, ale jedna. – A to ako? – začudoval sa Šuchov. – Už naši dedovia vedeli, že slnko je najvyššie na pravé poludnie. – To platilo pre dedov! – odsekol kapitán. – Ale odvtedy vyšlo nariadenie a slnko stojí najvyššie o jednej. – Kto to nariadenie vydal? – Sovietska vláda!"
Jedlo. Jedna z najzaujímavejších častí novely. Prečo? Práve pre vzťah Ivana Denisoviča ku kúsku chleba. Pretože keď máte na raňajky 10 minút a na obed a večeru po 5 minút, je to jediný čas, kedy si môžete vychutnávať niečo, na čo by ste doma ani nepomysleli – kôrku, ovsenú kašu či ochutenie jedla. Ak je to možné, jedlo treba skryť a zjesť ho vtedy, keď to bude nevyhnutné. A keď sa vám ujde porcia jedla navyše, je to niečo vzácne, no zároveň často tvrdo odpracované.
"Na žbrnde je len jedno dobré, že je horúca, no Šuchovovi sa teraz dostala celkom studená. Napriek tomu ju jedol ako vždy – pomaly a vnímavo. Veru tak, s jedením sa netreba náhliť, aj keby horelo. Okrem spánku žije trestanec pre seba iba desať minút pri raňajkách, päť pri obede a päť pri večeri."
Práca je tiež pravidelnou súčasťou dňa, no jej cieľ je nezmyselný. Stavajú socmestečká, a teda upevňujú len ďalšie ploty vôkol seba. Hlavný hrdina však ku práci pristupuje poctivo. Mala by byť nenáhlivá, no dobre vykonaná. Nachádza v nej sebaidentitu, teda paradoxne, práve trest v pracovnom tábore pomáha väzňom nájsť identitu, ktorú by inak začali strácať. Každá skupina pracuje v teplotách, ktoré sa pohybujú v rozpätí -20 a -30 stupňov nachádza spolupatričnosť. Pretože každý trpí rovnako.
"Človek si povie: prečo by mal trestanec desať rokov drieť v tábore? Nechcem – a dosť. Cez deň sa len tak ponevieraj v tábore a noc je tvoja. Ale nič také. Na to boli vymyslené brigády. Lenže nie také ako na slobode, kde Ivan Denisovič dostával svoju mzdu a Peter Petrovič zasa svoju. Brigáda v tábore, to je také zariadenie, aby nie vrchnosť hnala trestancov do práce, ale trestanci jeden druhého. Tu platí jedno – alebo dostanete prídel navyše všetci, alebo všetci skapínate. Ty nemakáš, všivák, a ja mám kvôli tebe hladovať? To teda nie, len pekne zarezávaj, darebák akýsi!"
A v neposlednom rade sú dôležité vzťahy. K rodine a ku komunite. Rodina je už pre Šuchova niečo vzdialené, niečo nezrozumiteľné, mimo kontextu. Vráti sa k nej, no sám nevie, ako môžu po 10 rokoch pokračovať tam, kde prestali, pretože všetci sa už v živote pohli ďalej. Komunita väzňov je však niečo iné. Aj napriek snahe zbaviť ich individuality vďaka prideleným číslam sa vytvára nová rodina z rôznych národností, postavení, charakterov. Jeden stojí za druhým, nezabúdajú na etiketu, dokonca ani rozvrstvenie.
"– Vidíte, Ivan Denisovič, veď vaša duša sama túži po modlitbe. Prečo jej to nedoprajete? – Šuchov naňho zaškúli. Aľoška má oči plné ohňa ako dve sviečky. Vzdychne. – Preto, Aľoška, že tie modlitby sú ako naše žiadosti, alebo nedôjdu, alebo "sťažnosť sa zamieta"."
A tak jeden deň, ktorý zastupuje všetky, a jeden väzeň, ktorý je jedným z mnohých, ukazujú na skutočnosť života v dobe, ktorá bola tvrdá a na ktorú by sme nemali zabúdať. Ukazuje na veci, ktoré pokladáme za samozrejmé, no pre niektorých nimi rozhodne nie sú. A opisuje spoločnosť, ktorá sa nemení a vracia sa k starým zabehaným cestám.

Moje hodnotenie...

...novele som dala 3,75/5*, pretože hoci rozhodne nemala dramatický dej či prekvapivé zvraty, zachytáva skutočnosť, o ktorej by mal vedieť každý.

Komentáre