Mapa mojich snov (Reif Larsen)

Názov: Mapa mojich snov (orig. vydanie – The Selected Works of T. S. Spivet)

Autor: Reif Larsen

Vydavateľstvo: Ikar (orig. vydanie – The Penguin Press)

Rok vydania: 2010 (orig. vydanie – 2009)

Počet strán: 392
Pôvodný jazyk: anglický

Žáner: román

Cena: 17 €

Anotácia:

"Môže mapa zachytiť trajektórie pocitov, osamelosť, lásku? Dajú sa zmapovať rodinné tajomstvá? Rodíme sa s kompletnou mapou sveta v hlave? Trávime väčšinu života skúmaním, ako sa k nej dostať? Pohodové čítanie pre dospelých, ktorí v sebe nezakríkli zvedavú dušu dieťaťa, ktorí cez úprimný pohľad chlapca dokážu objaviť mnoho dôverne známeho, intímneho, vypovedaného napriek neraz vážnym súvislostiam humorne a s bravúrou." (zdroj)

Prečo som si knihu vybrala?

Mapa mojich snov stála v našej knižnici už nejakú dobu. Spočiatku ma príliš nelákala, pretože bola pomerne veľká, hrubá a jej formát nie je práve najpraktickejší na nosenie. Avšak jedného dňa som si povedala dosť! táto kniha vyzerá zaujímavo, poďme na to! A tak som ju konečne vytiahla na svetlo sveta mojej izby.

O čom táto kniha vlastne je?

zdroj

Román Reifa Larsena Mapa mojich snov je príbehom Tecumseha Stehlíka Spiveta, 12-ročného kartografa, ktorý sa snaží zachytiť všetko vôkol neho do máp. Žije na ranči s mamou – vedkyňou Clair (ktorá hľadá 20 rokov druh vtáka, o ktorom nevie, či existuje), otcom farmárom T. E. Spivetom a sestrou Gracie. T. S. mal aj brata Laytona, ktorý zomrel a v príbehu má svoje miesto. 

Jedného dňa Stehlíkovi zavolajú zo Smithsonovho múzea s tým, že vyhral cenu za svoju jedinečnú prácu (a tiež si myslia, že je dospelý) a tak sa T. S. vyberie na cestu do Washingtonu úplne sám. Celá kniha opisuje práve jeho cestu, jeho myšlienky, spomienky a životný príbeh.

"Sledoval som netopiere na oblohe, praskali krídlami a prudko padali. Aké jednoduché! Tento svet odrazu a ohybu, nepretržitého rozhovoru medzi povrchom a telesom patril im.
Bol to život, ktorý by som ja nemohol vydržať: nikdy nepoznali, čo je tu, a poznali len echo toho, čo je tam." (s. 64)

Čo sa mi na knihe páčilo?

1.  formátovo je táto kniha niečo medzi príbehom a denníkom – malý T. S. Spivet komentuje svoju cestu do Washingtonu, kde si má prebrať prestížnu cenu za mapovanie a ilustrácie, avšak popri tom odbieha k spomienkam, rôznym asociáciám a ďalším nepodstatným veciam. Všetky tieto pripomienky sa nachádzajú po okrajoch knihy. Odfotila som jednu stranu ako ukážku:
   
   
   
   
   
   "Zakaždým, keď som zaznačil jednotlivých ľudí, na krátky okamih sa mi otvoril ich svet a ja som vtedy pocítil naliehavosť ich ciest, ich nôh, práve sa pripravujúcich na dekoratívne koberce a vymerané schodištia svojich cielových staníc. A čoskoro zmizli v spleti a stali sa len ďalším náčrtom na mojom grafe." (s. 252)
   
   
2. Hlavný hrdina mal často rôzne zábavné pozorovania. Medzi moje obľúbené patrila časť, v ktorej sa venoval chodcom: v akých veľkých skupinách idú, ak idú sami, počúvajú hudbu alebo majú telefóny?
   
   
   "Postupne sa však vynorila aj závažnejšia konštatácia: z 93 pozorovaných ľudí 51 kráčalo alebo jazdilo osamote. A 64 percent z týchto samotárov počúvalo niečo zo slúchadiel na ušiach alebo hovorilo do mobilného telefónu. Možno takto chceli odviesť svoju pozornosť od skutočnosti, že cestujú sami. Po krátkom premýšľaní som vygumoval číslo 51, napísal 52 a palcom zotrel zo stránky ružové gumové červíky. Teraz som bol jedným z nich." (s. 252 – pokračovanie)
   
   Taktiež sem pridávam fotku jednej z mojej obľúbených častí, v ktorej sa venuje tomu, kedy je už človek dospelý (s. 295)
   
   

   

   Kedy sa dieťa stáva dospelým? (s. 295)

3. Layton, hoci nebol živý, zastával v príbehu veľkú rolu. Jeho príbeh a príčiny jeho smrti, pocity viny a dopad tohto všetkého na rodinu Spivetovcov, dodávali príbehu hĺbku a skutočnosť.
4. Záver. 12-ročný chlapec, hoc ako geniálny, je stále 12-ročný chlapec. A preto sa mi záver ako taký páčil.

 Čo sa mi na knihe nepáčilo?

Nie je to pohodové čítanie, ako sa píše v anotácii. Prečo?

1. odbočky môžu byť miestami "príliš". Musíte stále odbehnúť od príbehu, otáčať knihu, čítať miniatúrne písmenká. Tieto odbočky považujem za jedinečné, ale treba povedať, že niekomu to môže dať zabrať.
2. prostredná časť a.k.a. cestovanie vlakom bola veľmi zdĺhavá. Hlavný hrdina prežíva množstvo spomienok a píše veľa pripomienok, v jednom momente sa podľa neho ocitá v červej diere, číta poznámky jeho matky (román)... skrátka – veľmi zložitá časť, ktorou som sa musela prekusávať. Miestami som sa musela vracať, čítať časti odznovu a podobne.
3. zložitá formulácia viet, ktorá sa nehodila k veku hlavného hrdinu. Niektoré vety boli prekomplikované, zložené z dlhých súvetí, v ktorých ste sa mohli ľahko stratiť.

V konečnom dôsledku by som knihe dala 2,5-3*/5, práve kvôli zložitosti vyjadrovania. Prostredná časť ľahko odradí čitateľa a môže byť zložité pokračovať v čítaní. Na druhej strane som sa pri čítaní niekoľkokrát poriadne zasmiala a príbeh hlavného hrdinu a záver knihy to u mňa trošičku vyvažujú.

"Usmial sa, ale v očiach mu zostala stopa hnevu. Videl som, ako sa drží tesne pod povrchom. Sledujúc jeho oči, odrazu som si uvedomil, že dospelí veľmi dlho živia v sebe pocity – ešte dlho po skončení udalosti, dlho po rozposlaní kartičiek, po vyjadrení ospravedlnenia, hoci všetci ostatní sa už posunuli ďalej. Dospelí boli škrečkami starých, nepotrebných emócií." (s. 304)

Podľa tejto knihy bol v roku 2013 natočený aj film s názvom The Young and Prodigious T. S. Spivet, v hlavných rolách s Kylom Catlettom či Helenou Bonham Carter. Plánujem si ho v blízkej dobe pozrieť a porovnať s knihou. Som zvedavá :)

Túto knihu som zaradila do mojej 2015 Reading Challenge pod kategóriu Kniha, ktorú mám doma, ale neprečítala som ju.