O tom, prečo (teraz) nečítam a nepíšem│Zo života #50

Posledné týždne neprinášajú veľa radosti. Hoci som sa za 17 rokov v školstve naučila veľa sedieť a mať pri tom oči v knihe, zošite alebo v počítači, v čase pred štátnicami sa človeku zdá, že nerobí nič iné. Na bakalárskom stupni to bolo o tom istom, no teraz je toho akosi viac a ja toho isto viem menej. A tak si už asi dva týždne čítam poznámky, ktoré mali byť dávno v mojej hlave, a hoci tam možno chvíľu aj boli, teraz sa zázrakom vyparili. Čítam málo, a keď vôbec, tak len ukážky, o ktorých mám hovoriť pred komisiou a nepíšem, keďže ak si mám oddýchnuť, urobím radšej niečo iné. 

Je to čas nádeje na ukončenie školy, avšak zároveň čas pochybností o tom, čo bude. A tak len sedím, nevychádzam z domu, robím si viac páuz, než je prakticky dobré, čítam (a nepamätám si) a jemne dúfam, že vytiahnem niečo aspoň bližšie tomu, čo som čítala a čomu porozumela. Moja druhá viera je v komisiu a ich prístup, keďže väčšina z nich vie, že nie je ľahké ovládať 100 okruhov tém za tak krátke štúdium. Aspoň dúfam. Možno sa mi podarí napísať sem aspoň krátke recenzné poznatky o tom, čo som čítala, lebo by bola škoda zabudnúť na knihy, ktoré predsa len poputovali do mojich rúk. Toť vše.