Veľký zošit (Agota Kristof)
"– Pýtať sa, či vy mať radosť z bolesť? – Nie. Len chceme zvíťaziť nad bolesťou, teplom, zimou, hladom, všetkým, čo spôsobuje bolesť."
Autor: Agota Christof
Preklad: Andrea Černáková
Vydavateľstvo: Vydavateľstvo PT
Rok vydania: 2004 (orig. vydanie – 1986)
Počet strán: 135
Žáner: román
Cena: 3 €
O knihe:
Vo Veľkom Meste okupovanom cudzími vojskami sa už nedá žiť. Matka zavedie svojich dvoch synov k starej mame na vidiek. K hrôzostrašnej starej mame: negramotnej, špinavej, lakomej, zlej, dokonca vraždiacej. Dvojčatá u nej majú ťažký život. Nenechajú sa však ubiť a samy objavujú zákony života plného krutosti, samy sa naučia aj písať. Do veľkého zošita, ktorý ukrývajú na povale, zapisujú svoje pokroky, zážitky a postrehy. Vzniká tak sugestívne, miestami veľmi expresívne rozprávanie s nečakaným zakončením.
Čo si o knihe myslím ja?
Román, ktorý vznikol dvadsať rokov po odchode autorky z Rusmi obsadeného Maďarska, prekvapuje čitateľom znova a znova. Príbeh dvojčiat, Lucasa a Clausa začína ako mnoho ďalších – deti utekajú na vidiek pred vojnou a jej bezprostredným ohrozením. Avšak tieto deti sa nedostávajú k milujúcej rodine, ktorá sa ich snaží uchrániť pred zlom sveta, práve naopak, ich stará mama je v mnohom zosobnením najrôznejších hriechov a zla. A tak sa títo mimoriadne inteligentní chlapci naučia jednú vec veľmi rýchlo – ak chcú prežiť krutosť doby, musia sa naučiť byť fyzicky aj psychický odolní a silní, krutí a chladnokrvní. Tak, ako aj všetci naokolo. A táto stratégia mení malých chlapcov na niečo iné. Niečo neosobné.
Moje hodnotenie...
...Veľký zošit si zaslúži 5/5* a patrí medzi knihy, ktoré by si mal prečítať čitateľ, ktorý chce siahnuť po netradičnom stvárnení tradičnej tematiky, cez oči malých chlapcov, ktorí museli vyrásť, pretože oni sa nikdy nehrajú a nikdy neplačú.
Vo Veľkom Meste okupovanom cudzími vojskami sa už nedá žiť. Matka zavedie svojich dvoch synov k starej mame na vidiek. K hrôzostrašnej starej mame: negramotnej, špinavej, lakomej, zlej, dokonca vraždiacej. Dvojčatá u nej majú ťažký život. Nenechajú sa však ubiť a samy objavujú zákony života plného krutosti, samy sa naučia aj písať. Do veľkého zošita, ktorý ukrývajú na povale, zapisujú svoje pokroky, zážitky a postrehy. Vzniká tak sugestívne, miestami veľmi expresívne rozprávanie s nečakaným zakončením.
Čo si o knihe myslím ja?
Román, ktorý vznikol dvadsať rokov po odchode autorky z Rusmi obsadeného Maďarska, prekvapuje čitateľom znova a znova. Príbeh dvojčiat, Lucasa a Clausa začína ako mnoho ďalších – deti utekajú na vidiek pred vojnou a jej bezprostredným ohrozením. Avšak tieto deti sa nedostávajú k milujúcej rodine, ktorá sa ich snaží uchrániť pred zlom sveta, práve naopak, ich stará mama je v mnohom zosobnením najrôznejších hriechov a zla. A tak sa títo mimoriadne inteligentní chlapci naučia jednú vec veľmi rýchlo – ak chcú prežiť krutosť doby, musia sa naučiť byť fyzicky aj psychický odolní a silní, krutí a chladnokrvní. Tak, ako aj všetci naokolo. A táto stratégia mení malých chlapcov na niečo iné. Niečo neosobné.
"Nechceme sa už ani červenať, ani sa triasť, chceme si zvyknúť na nadávky, na slová, ktoré zraňujú. Sadneme si v kuchyni za stôl oproti sebe, hľadíme jeden druhému do očí a hovoríme si čoraz ohavnejšie slová. Jeden: – Ty hajzeľ! Špinavec! Druhý: – Chrapúň! Hovädo! Pokračujeme, až kým tie slová prestanú vnikať do mozgu, ba nevniknú už ani do uší. Takýmto spôsobom sa cvičíme približne polhodinu denne, potom sa prechádzame po uliciach." (s. 18)Jazyk Agoty Kristof je aj kvôli tomu zbavený všetkých emócií, je strohý, opisuje presne to, čo sa deje. Absentujú úvahy, morálka či akékoľvek pozastavenie nad situáciou. Chlapci jednoducho píšu slohy, ktoré majú za úlohu zapísať presne to, čo sa deje. A tak sa objaví vražda, sexuálne obťažovanie, dezertácia, podvody a mnoho ďalšieho. Lebo presne to sa deje v ich okolí.
"Pri rozhodovaní, či je hodnotenie "dobre" alebo "zle", používame jednoduché pravidlo: slohová práca musí byť pravdivá: musíme opisovať to, čo je, čo vidíme, čo počujeme, čo robíme. Napríklad, je neprípustné napísať: "Stará mam vyzerá ako bosorka"; ale je dovolené napísať: "Ľudia volajú starú mamu bosorka." ... Slová, ktoré definujú city sú nejednoznačné; je vhodnejšie vyhnúť sa ich používaniu a uspokojiť sa s opisovaním predmetov, ľudí a samého seba, teda verným opisom skutočnosti." (s. 67)Veľký zošit je jedným z tých zaujímavých románov, ktoré opisujú veľmi tvrdú skutočnosť cez pohľad detí, ktoré ešte nerozumejú všetkému, čo sa okolo nich deje (i keď sú tieto dvojčatá nadmieru inteligentné, a ich vyjadrovanie straší nejedného obyvateľa Malého Mesta), no čitateľ vníma krutú skutočnosť, ktorej chlapci nemôžu ujsť. Na 135 stranách nájdete mnoho ťažkých tém, ktoré sa týkajú vojny. Objavíte nepríjemné situácie, ktoré budú veľmi nekomfortné na čítanie, no sú súčasťou reality chlapcov a preto sa dostali do Veľkého zošita a neskôr k čitateľovi.
"Vyrobíme pasce a myši, ktoré sa chytia, potom topíme vo vriacej vode." (s. 39)Táto kniha je prvým dielom trilógie, ktorú ďalej tvoria Dôkaz a Tretie klamstvo. Momentálne vychádzajú v súbornom diele, ktoré je prepojením skutočnosti a fikcie, dobrého aj zlého, detstva a krutosti.
Moje hodnotenie...
...Veľký zošit si zaslúži 5/5* a patrí medzi knihy, ktoré by si mal prečítať čitateľ, ktorý chce siahnuť po netradičnom stvárnení tradičnej tematiky, cez oči malých chlapcov, ktorí museli vyrásť, pretože oni sa nikdy nehrajú a nikdy neplačú.
Komentáre
Zverejnenie komentára