2015

Rok 2015 bol rokom zmeny. V roku 2015 som vyrástla, zistila som, že nie vždy všetko ide podľa mojich predstáv a že to nemusí byť zlé. Zistila som, že musím poopraviť moje smerovanie a že nie som tak úplne stratená. Naučila som sa hľadať, skúmať a premýšľať.

Nebudem klamať, tento rok bol ťažký. Prvý polrok bol psychicky vyčerpávajúci a často som skĺzla do premýšľania o tom, prečo sa všetko zlé deje naraz. Prvé dva mesiace sa stali dve veci, ktoré som nečakala. Babkina rakovina sa zrýchlila a nabrala smer, ktorý bol ťažký pre všetkých. Keď vidíte človeka, ktorý vás pomáhal vychovávať a formovať v čase, kedy už nevládze, je ťažké sa len prizerať. Moja babka však pre mňa zostáva jednou z najodvážnejších ľudí, akých som kedy poznala. Do konca sa na život nepozerala s výčitkami, posledné chvíle s ňou si spájam s prechádzaním starých fotiek, kde sme sa smiali toľko, že nám tiekli slzy, príhodami o zoznámení sa s dedkom a spomínaním na všetko dobré, čo sme spolu zažili. Obdivujem moju mamku za to, že sa o ňu vydržala s láskou starať, a hoci je to pre ňu stále veľmi ťažké, neopustila osobu, ktorá jej dala tak veľa.

Aby toho nebolo náhodou málo, na Valentína (potreboval si byť v strede pozornosti, čo?) sa dozviete, že váš najlepší kamarát je v nemocnici, pretože má v hlave zrazeninu, a nikto nevie, čo sa stane. V priebehu niekoľkých týždňov sú 2 ľudia vo vašom okolí na hrane. A to bol moment, kedy som si uvedomila, že sú veci, ktoré neovplyvním. Mohla by som vyčítať Bohu, že je krutý, mohla by som sa vykašľať na vieru a jednoducho to nechať tak. A tu nastal jeden zo zlomových bodov v tomto roku - naučila som sa dôverovať Pánu Bohu. Pretože vieš čo? Sú veci, ktorým nerozumiem. A nikdy nebudem. Môžem sa modliť a dôverovať, že v tomto všetkom je niečo, čo môže byť na oslavu Boha. Teraz si povieš - hlúposť - ja vravím - čo iné môžem robiť? A tak teraz trávim čas s kamarátom, ktorý sa postupne dáva dokopy, učí sa znovu rozprávať a hýbať a je pre mňa vzorom. Pretože prišiel na veci, ktoré robil zle a neskončil s vierou. (Ale sú veci, na ktoré ešte potrebuje čas)

Aby to však nešlo celý čas dole vodou, leto bolo časom, v ktorom som sa potrebovala zastaviť. Niekoľko mesiacov som išla zo zotrvačnosti, mala som pocit, že musím byť na prvý pohľad silná a vyrovnaná. A potom som zistila, že nemusím. Lebo som len človek. A nie je zlé plakať, ani nechať kamarátov, aby vám pomohli, keď je vám ťažko. A tak som sa mohla vybrať na cestu, ktorá za začala na jednej debate. V jeden večer sme sa s niekoľkými kamošmi z tímu začali rozprávať o tom, ako žijeme. Kresťanstvo, vieru, službu, život. A prišla som na to, že po cca 7 rokoch som začala brať veci na ľahkú váhu. Ak si kresťan, možno si zažil taký bod aj ty. Keď ti začne byť viac-menej jedno (alebo to nazvime samozrejmosťou), že Pán Ježiš zomrel na kríži, že tvoj život by mal vyzerať inak, že si sebec. A tak som začala znovu hľadať cestu.

A tá cesta sa postupne vyhrotila na Silvestra. S Matúšom a Jánom sme hovorili o ceste Pána Ježiša, ktorá nebola ľahká (ani náhodou), no ktorá mala význam. Konkrétne pre teba a mňa. A prišla som na toto: Pán Boh mal plán. Mať znovu s človekom vzťah, ktorý zmizol s Adamom a Evou, a ktorý je taký blízky, že tvoje zmýšľanie sa mení. Poslal svojho Syna, aby žil, trpel, zomrel a vstal z mŕtvych. Aby tebe a mne bolo odpustené a bol ti daný život. Taký život, ktorý je vzťahom teba a Boha. Taký blízky, že ti ovplyvňuje myslenie, konanie, city, srdce. Že ja sama neviem žiť život kresťana. Lebo to je tak. Len ten vzťah, ten Ježiš, vie žiť taký život cezo mňa. Mení sa ti perspektíva a nie si stredom. A to je ťažké pre človeka, ktorý žije vo svete, ktorý mu hovorí, že nič nie je dôležitejšie než on. A možno raz prídeme na to, že ak by život bol len o mne, tak by to bol mizerný príbeh. Lebo by bol o človeku, ktorý stále zlyháva, ktorý nevie, kam ide a prečo tam vlastne ide a o niekom, na koho sa aj tak zabudne.

A preto do roku 2016 idem s týmto: Chcem žiť život, ktorý bude blízky Bohu. Chcem slúžiť v spoločenstve aj mimo neho, pretože to je to, čo Ježiš povedal ako poslednú vec na zemi. Chcem hľadať miesto, z ktorého budem môcť pomáhať ostatným nájsť Boha. Chcem ísť mimo môjho komfortu, sebectva a lenivosti. Chcem sa rozprávať s ľuďmi o Bohu a nie o tom, či mám nové topánky. Chcem, aby sa moje premýšľanie oddaľovalo odo mňa a smerovalo k Bohu. A bude to výzva. Ale je to niečo, k čomu som smerovala 20 rokov. Tak poďme na to.