Café Hyena (Plán odprevádzania) (Jana Beňová)

Názov: Café Hyena (Plán odprevádzania)

Autor: Jana Beňová

Vydavateľstvo: Albert Marenčin - Vydavateľstvo PT

Rok vydania: 2012 (1. vydanie - 2008)

Počet strán: 152
Pôvodný jazyk: slovenský

Žáner: román zo súčasnosti

Cena: 9,90 €

O čom kniha vlastne je?

"Café Hyena, tradičná kaviareň v centre Bratislavy, v ktorej sa miešajú turisti so štamgastami a milencami. Kniha o tom, aké dôležité je odprevádzať a chrániť milované bytosti. Zvlášť na ceste petržalským bludiskom. Zvlášť po tom, čo sa z neho nenápadne vytratil Minotaurus." (zdroj)

Čo si o knihe myslím ja?

"Sedeli sme spolu do rána a rozprávali sa. Ako vždy na začiatku: človek môže rozprávať svoj život znovu a všetko stojí za pozornosť. Rozpráva a pomaly sa točí sám okolo seba - tancuje a s ním celá miestnosť - jemný trblietavý prášok mu sadá do vlasov." (s. 39)

Plán odprevádzania (Café Hyena), resp. Café Hyena (Plán odprevádzania) - 2. vydanie, je 6. knihou Jany Beňovej. Celá kniha je akousi hrou s jazykom, rozprávačom, spôsobom písania. Príbeh je podaný vo fragmentoch, prostredníctvom spomienok, útržkov či myšlienok. Hoci sa tu opäť vyskytujú motívy ako zložité milostné  vzťahy (Elza miluje 2 mužov), potreba ujsť či istá zmätenosť, je tu niekoľko odlišností, ktoré stoja za zmienku.

"Maily a rýchle esemesky boli oknami a zrkadlami, ktoré na svete rýchlo pribúdali. Dalo sa cez ne vliezť do izby, na strechu, toaletu, ponoriť pod vodu, vzlietnuť. Hocikam zavesiť vlastný lákavý obraz - inštaláciu." (s. 41)

V tomto románe by sme našli niekoľko hlavných postáv: štvorica, ktorá sa stretáva v Café Hyena a ktorá žije na štipendiu, ktoré poskytuje jeden z nich (pracuje, kým ostatní môžu tvoriť), ale nájdeme tu aj imaginárnych kamarátov či lievance. Lievancami Elza pomenúva obyvateľov Petržalky, ľudí bez tváre, anonymné a uniformné postavy, ktoré sa ničím neodlišujú, strácajú svoj tvar...

Postavy sa snažia ujsť zo sídliska, ktoré ich pohlcuje, hoci len postavením si stanu v strede miestnosti. Snažia sa prespávať v hoteloch, nezáleží v akých, len ak sú mimo Petržalky. Vonkajší tlak, ohrozenie až schizofrénia, to všetko postavy zažívajú.

Identita rozprávača je zahmlievaná, dokonca sa v kapitole Koniec (detstva a mladosti) ponúka aj toto riešenie: "Napriek tomu, že počas života som písala pod rôznymi pseudonymami (Elza, Rebeka, Ian, Elfman, Kalisto Tanzi, Wolfgang, Naoko, Tayfun, Poly, CarlSolomon), ešte stále si pamňtám na svoje pravé meno: Zahraj." (s. 129)

Zaujímavým je aj motív odprevádzania, ktorý je využitý niekoľkokrát: pri zamilovanej dvojici platí, že sa snažia tento akt natiahnuť čo na najdlhšiu dobu - hľadajú najdlhšiu cestu, odbočky a dlhé obchádzky. Alebo tu môžeme zaradiť aj odprevádzanie človeka, ktorý zomiera (Elza sa stará s Ianom o jeho zomierajúcu matku), pri ktorom sa lúčime a už sa nikdy nestretneme.

"Po ceste domov sa Elza nadránom rozplače rovno uprostred ulice: "Ja nechcem pochodovať. Nechcem už ďalej pochodovať. Celý život len pochodujem." "Tak nemusíme ísť pešo. Zavolám taxík," tíši ju Ian. "Nerozumieš tomu. To je jedno. Peši alebo v taxíku. Človek aj tak furt len pochoduje." (s. 43)

Ďalšia z kníh, ktorá má svoje plusy i mínusy, niekomu sadne a niekto ju prestane čítať v polovici. Hoci obsahuje aj vulgarizmy a veci, ktoré nie sú práve pekné a príjemné, ukazuje to na realitu, v akej žijeme.

Moje hodnotenie...

...asi by som tejto knihe dala tiež 3+*/5. Bola to dobrá kniha, ale nie som až taký fanúšik fragmentálneho písania. Skoky sem a tam či útek z reality nie sú práve pre mňa, ale aj tak obdivujem spisovateľku, ktorá knihu napísala pomerne zrozumiteľne. A v ktorej vie každý nájsť niečo pre seba.