Hľadá sa Audrey (Sophie Kinsella)

Názov: Hľadá sa Audrey (orig. vydanie – Finding Audrey)
Autor: Sophie Kinsella
Vydavateľstvo: Slovart

Rok vydania:  2016 (orig. vydanie – 2015)

Počet strán: 296

Žáner: YA román 

Cena: 9 €

O knihe:

Audrey je štrnásťročné dievča, ktoré nemôže opustiť svoj domov a dokonca si svoje tmavé okuliare nedáva dole ani v jeho vnútri. Potom však to jej života vpadne Linus, kamarát jej brata Franka a so svojou priateľskosťou, úsmevom a odkazmi sa mu podarí vytiahnuť ju von, no, minimálne do Starbucksu. Spolu s ním tak Audrey začína robiť veci, ktoré jej doteraz prišli strašidelné a zrazu sa jej "normálny" život zdá opäť dosiahnuteľný.

Čo si o knihe myslím ja?

Začnime zhurta. Už od veku hlavnej hrdinky (14 rokov) je pomerne zjavné, pre aké publikum je kniha prvoplánovo určená. To však neznamená, že si ju nemôže prečítať starší (či skúsenejší) čitateľ a potešiť sa, no možno aj objaviť niekoľko nedostatkov. Tu je niekoľko tých, ktoré som objavila ja:

1. Čitateľ sa nikdy nedozvie, čo presne sociálnu úzkosť (ktorú hrdinka má) u Audrey spôsobilo. Niekoľkokrát je spomenutá šikana a nemenovaný "incident". V skutočnosti by to nedostatkom ani nemuselo byť, avšak takmer celý román je tvorený budovaním napätia v čitateľovi, ktorý chce o koreni problému vedieť viac, no nikdy sa toho nedočká.

"Hrozba nie je skutočná. Snažila som sa tie slová vtlačiť do hlavy, ale vytlačila ich panika. Nepodarilo sa mi to – panika ma úplne zaplavila. ako oblak jadrového výbuchu." (s. 27)

2. Spočiatku som si myslela, že je zaujímavým ťahom autorky opísať psychologickú poruchu, akou je sociálna úzkostná porucha. Osobne nepoznám nikoho, kto by touto poruchou trpel v takom rozsahu. Avšak. Riešenie, ktoré autorka ponúkla, je trochu pritiahnuté za vlasy. Audrey nevychádza z domu, nedokáže udržať očný kontakt (dokonca ani so svojou rodinou), takmer s nikým nerozpráva (okrem rodiny a terapeutky) a jej pokrok je veľmi pomalý. Potom sa však zjaví Linus, násťročný chlapec, ktorý zázrakom (a "láskou") vytiahne Audrey zo všetkých problémov. Ona má zrazu chuť chodiť von, dokáže sa niekoho dotknúť a dokonca čeliť strachom. Viem, viem. Je to tínedžerský román. Avšak toto klišé pôsobí tak, že jediným spôsobom, akým sa mladé dievča mohlo dostať zo psychických problémov (poruchy, ktorej liečba môže trvať roky), je len to, že sa zaľúbilo do kamaráta svojho brata (ďalšie klišé).

"Tak a teraz to už viete. Teda, asi ešte neviete, iba sa domnievate. Aby som vám to uľahčila, tu je celá diagnóza: sociálna úzkostná porucha, generalizovaná úzkostná porucha s depresívnymi epizódami. Epizódy. Ako keby sa depresia objavovala v každom diele nejakého komediálneho sitkomu." (s. 29)

3. Audreyina rodina. Väčšina románu sa zameriava na jej brata, ktorý je "závislý na videohrách" a ich matku, ktorá je posadnutá jeho prevychovaním (napr. tým, že mu vyhodí notebook z okna). Po prvé, nepodstatná dejová línia, po druhé, ich rodina je problematická. Napríklad, ich mladší brat, na ktorého meno si už ani nespomínam, sa tam doslova objavil asi 3x, počas toho len Audrey spomenula, že je to jediný človek, ktorému môže pozrieť do očí. Potom akosi zmizol.

"Očný kontakt je problém. Najväčší problém. Už len keď na to pomyslím, nevoľnosť ma zaplaví po celom tele. Samozrejme, že niekde vnútri viem, že oči nie sú desivé. Sú to len malé neškodné zhluky rôsolovitej hmoty. Sú to len nepatrné časti nášho tela. Všetci ich máme. Tak prečo ma tak desia? Mala som dosť času, aby som nad tým premýšľala, a ak sa ma na to opýtate, myslím, že väčšina ľudí oči podceňuje. Na začiatok povedzme len, že sú mocné. Vidia doďaleka. Zaostríte na niekoho, kto je tridsať metrov od vás, pozeráte naňho cez množstvo ďalších ľudí a ten človek vie, že sa dívate naňho. Ktorý iný kúsok ľudského tela také niečo dokáže? Je v tom kus paranormálnych schopností, tak to vidím ja." (s. 33)

4. Vedľajšie postavy vo všeobecnosti dostávajú priveľa priestoru, ktorý však nie je zaujímavo využitý. Ich charakter je dvojrozmerný, vystavaný na jedinej charakterovej črte, ktorá sa po niekoľkých zbytočných opakovaniach stáva viac karikatúrou (hovoríme tu o celej rodine aj Linusovi).

"Nepozrie sa na mňa, však? Nemôže, pretože by praskla tá bublina, ktorú si vytvorila. Jasné, aj to je spôsob. Vrátiť sa do čias, keď sme mali jedenásť rokov, nosiť vrkoče, odísť zo školy a vzdelávať sa doma a nechať rodičov, aby dookola hovorili, že je všetko okej. Veď ty si predsa nebola tou šikanujúcou príšerou zlatko! To ťa len tí zlí ľudia nechápali, ale ak napíšeš básničku, všetko bude zase tak, ako má byť." (s. 259)

A teda, aj napriek týmto nedostatkom netvrdím, že to bola zlá kniha. Avšak autorka zvolila veľmi netradičnú tému a riešila ju tradičnými klišé. Tínedžerovi by toto riešenie plne vyhovovalo a obsahovalo by všetko, čo by potreboval, ale myslím si, že Kinsella mohla ponúknuť zaujímavejšie a netradičnejšie riešenie, ktoré by nielen prekvapilo, ale aj povzbudilo.

Moje hodnotenie...

Kniha sa čítala rýchlo a ľahko, (nikdy nedopovedané) tajomstvo ťahalo ďalej...ale nakoniec pre mňa bola táto kniha niekde na 2,5/5*. Viac za výber témy a spracovanie/opis v prvej polovici románu, kým sme sa nedostali k srdiečkovému klišé riešeniu.